Mário a kúzelník odišli do Večnosti
Minulý týždeň, v kriku prezidentských volieb v Čechách, potichu odišiel môj priateľ Alex Koenigsmark. Vážil som si ho nielen preto, že bol pre mňa vzorom televíznej a divadelnej dramaturgie, ale najmä pre jeho inštinkt pri hľadaní pravdy a nekompromisnosť v používaní slova.
Priateľmi sme sa nestali preto, že by sme chodili spolu do školy, alebo sme mali spoločné cesty na mape česko-slovenskej kultúry. Stretli sme sa na pôde centra P.E.N. Bolo to zvláštne stretnutie. V tom čase bývalý predseda Slovenského centra P.E.N. nepochopiteľne vystúpil proti osobnosti Václava Havla, čo mu českí priatelia a s nimi aj Alex nevedeli odpustiť. Aj napriek tomu neodmietli stretnutie v Luhačoviciach. S Alexom sme od začiatku vedeli, že stojíme na rovnakej palube názorov. Tak to bolo aj v prípade môjho postoja voči predsedovi Slovenského centra P.E.N., kde som porušil štábnu kultúru a postavil som sa proti nemu na stranu českých spisovateľov.
Sľuby, politici, kultúra a Otvorený list
S úžasom sedím pri televíznom spravodajstve a počúvam plamenné reči našich – vašich politikov. Tie isté tváre, účesy, obleky, ale najmä reči. Čo všetko sa v predvolebnom tanci sype z úst našich známych z parlamentu. Akoby sme posledných dvadsať rokov žili v Raji. Presnejšie povedané s prísľubom cesty do Raja. Kedysi dávno nám jeden z prvých sľúbil, že si budeme môcť vybrať v ako štátoprávnom zriadení budeme chcieť žiť. Nakoniec sa nás nikto na to nespýtal a jednoducho nás roztrhli. Pamätné boli dvojnásobné platy od bicyklistu, alebo vybudovanie sociálneho štátu od fešáka zo Súmračnej ulice. To prvé skončilo fiaskom a to druhé na jachte v Monte Carle. Ušlo sa nám aj sľubov od nováčikov. Dekriminalizácia fajčenia trávy a riešenie homosexuálnych partnerstiev. Tráva sa vyfajčila, homosexuáli stratili nádej a mládežníci odtrúbili fajront celej vláde. Jednoducho zobrali hoblipilku a podrezali si konár. Bol z toho veľký rachot. Ale čo už, keď sa nesplnil ani v poradí posledný sľub prvej dámy, že reformy sa obyčajných občanov nedotknú. Dotkli sa a dnes to už aj cítime na peňaženke, v zdravotníctve, v elektrických zásuvkách, plynových kotloch a ešte kde všade, o čom ani nevieme.
Václav Havel, prepáčte nám
Nie každý má súdené odísť do večnosti. Dramatikovi, Václavovi Havlovi, ale najmä morálnej autorite sa to podarilo. Použil som slovo podarilo, pretože k tomu, aby sa niekto stal symbolom ideálov spoločnosti za spravodlivosť a lásku, treba mať za sebou veľa konkrétnych činov. Nestačí si na večnosť len počkať. Večnosť je prísľubom, že človek neumiera. Ľudská podstata má šancu na večný život. Nepotrebuje telo. Potrebuje pamäť a hodnotu. To sú poslovia večnosti. Akýsi predplatený lístok tam, kam sa chce dostať každý, len jeho cena je vysoká.
Bol to práve Havel, človek prichádzajúci z divadelnej scény, ktorý ani na chvíľu nezaváhal a postavil sa otvorene na stranu bezmocných. Nebola to však bezmocnosť blízka k nevládnosti. Bola to bezmocnosť v dobe, keď nám diktovali, čo máme robiť, čo si máme myslieť, ako sa máme správať a koho si ctiť. Bezmocnosť niečo urobiť pre zmenu, pre oslobodenie sa pred samým sebou, pre zbavenie sa strachu z vlastného názoru.
Bieda kultúry, bieda Juraja Kušnierika.
To, že kultúra na Slovensku sa potáca od parlamentu k vláde je už všeobecne známy fakt. To, že časopis, ktorý si dáva do portfólia označenie kultúrny a pri tom o kultúre neraz prináša platenú inzerciu časti politického spektra je tiež už stará pesnička. O tom, že Kušnierik je žurnalista pre všetko, si mnohí už zvykli. Ale to, že existuje aj časť kultúrnej obce a nie je malá, ktorá nesúhlasí s takto interpretovaným postojom ku kultúre, vie hádam len pár extrémistov, ktorí nehltajú všetko, čo im každodenne tlač a médiá prinášajú.
Zomrel bigbíťák s veľkým B
Dnes ma zastihla smutná správa. Včera 17.2.2011 odišiel do neba ďalší priateľ, výborný muzikant a člen jednej z najúspešnejších bigbítových skupín na Slovensku - Marián Bednár (12.8.1947-17.2.2011).
V prvej polovici 60-tich rokov sa preslávil ako basgitarista a spevák skupiny THE BEATMEN. To čo v Anglicku boli Beatles, u nás znamenali The Beatmen. V skupine sa vystriedalo pár muzikantov. Ale najslávnejšie zoskupenie bolo Ursíny, Bedrik, Bednár a Petro. Ich šedou eminenciou a organizátorom bol Peter Tuscher. Dnes sa tomu hovorí manažér. Vtedy sme to nevedeli.
