Lubo Belak
Také bolo PKO na Vajnorskej
Už som si zvykol, že najviac ľudí chodí do supermarketov a na diskotéky. Kultúrne podujatia, ktoré majú navyše aj zmysel navštevujú zatúlaní oportunisti dnešného spôsobu života propagovaného sloganom "Buď cool a in". Takouto zmysluplnou kultúrnou udalosťou bol krst knihy môjho priateľa Juraja Šeba, autora spomienky na Park kultúry a Oddychu v Bratislave. Knihu nežne nazval "Také bolo PKO". Vydalo ju vydavateľstvo Marenčin PT. Je akousi apoteózou úsilia občanov Bratislavy, ktorí si nemyslia to, č
o si myslia developeri, renomovaní historici a inžinieri-architekti. Títo občania - spomienkoví domorodci si myslia, a patrím k nim aj ja, že zbúrať PKO je nezmysel. Navyše keď nám už majitelia búracieho povolenia ukázali, čoho sú na nábreží Dunaja schopní. Preto som tak trochu s obavou išiel na zvukovú skúšku do Kultúrneho domu na Vajnorskej ulici, kde Jozef zorganizoval koncert pre PKO. O účinkujúcich som obavy nemal. Bál som sa, aby sála nebola len ozvenou hudby bez divákov. Našťastie som sa VEĽMI, ale naozaj veľmi mýlil.
The Buttons
Minulý týždeň som sa po čase stretol s priateľmi z minulého storočia. Naš bigbítové srdcia sa opäť rozbúchali, pretože sme sa stretli na krste maxisingla skupiny, ktora v šesťdesiatych rokoch patrila ku špičke rockových skupín na Slovensku. Bol to akýsi náš Rolling Stones. Na ich koncertoch sa naživo odohrávalo to, čo možno vidieť v dokumentoch o Beatles. Fanúškovia boli v tranze a dievčatká šaleli. Dnes sa členovia skupiny stretávajú už len na spoločných oslavách. Takouto bolo vydanie štvorpesničkového CD, akému sme kedysi hovorili maxisingel. Pod titulom THE BUTTONS sa skrývajú štyri skladby.
Arab mi šahá na babu, já mu snad oči vydlabu.....
....spieva na Youtube Jarek Nohavica.
Fakty: Text piesne vznikol na romantickú, až erotickú ústrednú melódiu Lelouchovho filmu Muž a žena.
Tu sú slová pesničky:
Šabadabada, šabadabada šabadadádá.
Arab mi šahá na babu, já mu snad oči vydlabu.
Zabiju toho Barabu, toho Barabu, Alibabu, ze Sýrie.
Arab mi šahá na babu, já mu snad oči vydlabu.
Zabiju toho Barabu, toho Barabu, Alibabu, pokud mě nezabije...
Čítať ďalej: Arab mi šahá na babu, já mu snad oči vydlabu.....
SME TU EŠTE MY
Výzva
Na slovenskej politickej scéne už vyše dvadsať rokov prebieha divadlo priamo pred očami občanov, kde volení politici stále arogantnejšie a sebeckejšie povyšujú vlastné záujmy nad záujmami svojich voličov. Zámerne píšu scenáre boja ľavice s pravicou, v ktorých používajú historicky prekonanú rétoriku akéhosi spravodlivého boja za lepšiu spoločnosť. Dávno zabudli, alebo pravidelne po voľbách zabúdajú, že SME TU EŠTE MY, ich voliči. Nie sme žiadni občania druhej kategórie. Sme tí, na ktorých pleciach stojí a padá všetka ťarcha problémov Slovenska a v poslednom čase aj Európy. Naši politickí predstavitelia neraz používajú lož ako metódu zakrývania kradnutia, nesprávnych rozhodnutí, alebo klientelizmu. Je nenápadná, ale o to zhubnejšia, pretože sa zakrývajú všetky nezákonnosti, nekompetentnosť a hrubosť v riadení našej krajiny. Zabúdajú na to, že Slovensko je počtom malá krajina, kde sa len ťažko niečo zakryje, zakope, schová, nechá zmiznúť v priepasti nekonečných machinácií s verejnou mienkou. Zabúdajú na to, že SME TU EŠTE MY – občania, ktorí sa len neprizerajú, ale sú ochotní aktívne zdvihnúť svoj hlas. Dnes ho dvíhajú signatári tejto výzvy za morálku a kultúrnosť v politike na Slovensku. Je to aj naše ústavné právo a zároveň povinnosť pre budúcnosť generácie našich detí.
RADOSTNÁ SPRÁVA
Sú chvíle, ktoré si človek nielen zapamätá na celý život, ale najmä ktoré zmenia stereotyp života o 1000 stupňov Fahrenheita, prípadne 180 stupňový uhol. Také niečo sa dnes udialo v Bratislave na Partizánskej ulici v pôrodnici Koch. Je to tam, kde som sa pred vyše 65timi rokmi narodil ja a neskôr aj moje deti Andrej a Silvia.
Dnes 26.októbra 2016 moja Silvinka priviedla na svet chlapa ako hora a dala mu meno Dávid. Nebola pri tom sama. Stál pri nej otec Dávida Martin Hudec, partner mojej Silvinky. Viem, je to chvíľa, ktorá patrí rodičom Dávida a na ktorú určite nezabudnú do konca života. Tak trochu sebecky sme si spolu s mojou Darinkou zo zážitku prvých hodín nášho vnuka uchmatli a tvrdohlavo sme si ho vo vestibule pôrodnice odsedeli a odstáli v očakávaní na RADOSTNÚ SPRÁVU.
Sto rokov do Neba
Michal Belák
príbeh môjho otca, ktorý by sa dnes dožil 101 rokov
televízny dokument
VIDEO
{module [285]}
Strana 39 z 78