Mali by sme žiť v právnom štáte. Ale aj keď sa postavíte na hlavu, z toho právneho štátu vidíte len pokuty, hrozby, vyhrážky a v neposlednoém rade karneval, ktorý rozpútali politické strany v parlamente. Určite si nejeden z nás položí otázku. Kto to všetko zaplatí? Netreba ísť ďaleko. Odpoveď je - My všetci. Jediné zadosťučinenie je, že to platíme naozaj všetci. Aj tí péesáci, kádeháci, smeráci, esenác a kdejakí ďalší. Aj tí, ktorí chodia na námestia a maľujú si transparenty. Určite to zaplatil aj ten krivák, ktorý strieľal na premiéra. Neplatíme len divadelné predstavenie, ale aj každého, ktorý tieto šou organizujú a sami v ňom účinkujú ako hlavné postavy. Zbytočne máme Fond pre umenie a Audiovizuálny fond. Peniaze na parlamentné divadlo tečú bez výberu priamo zo štátnej kasy. Podľa zákonov, ktoré sú vlastne namierené proti tým, kto to platia, občanom.
Sľúbili sme si lásku, tak sa stretnime a spoločne nenáviďme. Táto veta v súčasnosti určite vyjadruje náladu v našej spoločnosti, ktorú nemožno charakterizovať inak, ako len balík plný dynamitu. Čo sa s nami, prípadne s nimi stalo? Prečo je jedno ľuďom či bude drahší plyn, elektrina? Že si o pár mesiacov nebudeme môcť kúpiť ani z polovice to, čo si dnes vkladáme do nákupného košíka? Prečo sa nedemonštruje za to? Na námestiach sa stretávajú jednofarební nespokojenci, fanúšikovia súčasných opozičných strán a s heslom „Dosť bolo Fica!“. Prečo sa na námestiach nestretávajú masy ľudí, ktorí kričia „Dosť bolo Šimečku, alebo Matoviča!“? Je to len spontánny protest nespokojných voličov s víťazmi volieb 2023?
Poznáme starý príbeh egyptského faraóna, ktorého meno sa nám nezachovalo, ktorému Mojžíš s bratom Áronom predpovedali rany, z ktorých sa dlho krásna egyptská krajina nespamätala. Nevieme presne ako to bolo, ale ak máme veriť príbehu Starého zákona, boli to poriadne rany, ktoré zväčša ničili prírodu, ľudí, hospodárstvo a v konečnom dôsledku aj faraónovu moc nad židovským národom, ktorý sa zrazu zobral a vydal sa do zasľúbenej Zeme. Dnes máme takýto Egypt priamo pred dverami, na ulici, v dedine, chotári, či v kravíne. Problém však je, že sa nemôžeme zobrať a odísť do našej zasľúbenej Zeme, lebo žiadnu nemáme. Len tú našu na jednej strane ohraničenú Veľkomoravskou ríšou a na druhej strane vírusom súčasnej nenávisti, ktorá rozstrihla náš národ (teda podľa všetkého len občanov) na dve časti.
Čítať ďalej: Desať Božích rán, alebo svet sa zbláznil, lebo chcel
Heslo, ktoré sa určite objaví na námestí hneď po zvolaní „Dosť bolo Fica!”. Po čase sa k týmto prejavom slobody slova pridá „Dosť bolo Babiša!...Orbána!...Putina...Kim Čong-una...“ Stačí to? Pár tisíc nespokojných, ale dobre organizovaných „Protestujúcich“ na námestiach spievajú hymnu, zborovo vyjadrujú svoj názor a určite očakávajú, že sa nakoniec všetko zmení v ich prospech. Aký? Aké sú ich požiadavky? Okrem hesla „Dosť bolo Fica“ sa len ťažko dočkáme niečoho konkrétneho, rukolapného, pre všetkých užitočného. Dokonca ani slogan „Slovensko je Európa“ nemá logiku. Ibaže by nám Pán Boh preniesol Slovensko na Madagaskar. Slovensko sa nedá premiestniť do Ázie ani Afriky. Našťastie. Aj keby väčšina Slovákov žiadala vystúpiť z Európskej Únie, európske hranice zostávajú...zatiaľ. O čo teda protestujúcim občanom ide? Prečo neprotestujú proti sankciám a politike EÚ, ktorá nás ťahá ku dnu? Prečo nevyjadrujú nespokojnosť s vojnou na Ukrajine a nežiadajú mier? Otázok je veľa. Odpovede sa však na námestiach s určitosťou nedočkáme. Liberálna politika presadzujúca nedemokratickú liberálnu demokraciu už minula všetky svoje heslá, ktoré mala v talóne. Je smutné, že voči väčšine občanov stoji alternatíva budúcnosti Slovenska bez reálnej politickej a spoločenskej ponuky, ktorá by bola zmysluplná. Nestačí bojovať proti klimatickým zmenám zrušením CO2, uzákonení 64 pohlaví bez účasti matky Prírody a za zbrojenie dnes už asi proti celému svetu. Väčšina ľudí na svete to odmieta. Rovnako ako exodus moslimského sveta do krajín západnej civilizácie. Dokonca už neplatí podozrenie z ožobračovania jednej krajiny druhou. Ekonomické záujmy už nie sú v rukách národných korporácii. Globalizácia ekonomiky už dávno vymazala hranice. Hranice sa dnes používajú skôr na ochranu proti invázii iných kultúr a spôsobu života, ktorý je v rozpore s tradíciami a zvykmi. Svet ľudstva sa zmenil a s tým aj to, čo pod demokraciou nazývame. Volíme neslobodne z ponuky, ktorú nám servírujú ti, ktorí majú na to, aby investovali do politiky. Heslo „Kto na to nemá nech nelezie do parlamentu“ sa stalo dokonca verejne známou nepísanou pravdou modernej demokracie. Právo voliť a byť volený je len stĺpčekom v nedeľnej prílohe regionálneho plátku. Už ani revolúcie bez dobre zaplateného prevratu neexistujú. A vojny? Pri nich platí hláška z Jakubiskovej a Jarošovej Tisícročnej včely „Na vojnu treba peniaze, peňeži a peníze“.
Po zmenách v Európe, ale najmä po nástupe amerického prezidenta Trumpa, sa mnohé zmenilo. Nastúpilo tvrdé zúčtovanie so svetom, ktorý ponúkal chaos a nenávisť. Žiaľ zmeny neprichádzajú zdola, ale zhora, z premiérskych a prezidentských kresiel. S nálepkou autoritárske, despotické a diktátorské. História sa opakuje. Stačí si prelistovať dejiny starého Ríma. Keď prišlo k najhoršiemu, nastúpil diktátor. Keď nebolo uniku z prehratej vojny a obliehania mesta, domáce obyvateľstvo otváralo brány svojim nepriateľom. Dokonca aj sama nenávisť má v Európe svoju históriu. Pamätná je Bartolomejská noc alebo Parížska krvavá svadba, kedy katolícky kráľ Karol IX dal pre nenávisť vyvraždiť všetkých hugenotov, protestantov protestujúcich proti katolicizmu. Všetko tu už raz bolo, len súčasníci sú nepoučiteľní. Chcú niečo, čo im odmieta aj ten Najvyšší. Zázraky sa deju len v rozprávkach. Dávnejšie jeden múdry žurnalista pri téme o drogách poznamenal: „S drogami sa nedá bojovať, dá sa s nimi len naučiť žiť. Ľudský egoizmus, nenávisť, krutosť a hnev sa dá len potláčať. Nie lopatou a gilotínou známou z dôb francúzskej revolúcie za Robespierrovej vlády teroru. Aj tá mala vznešené heslá, pokiaľ sa nenávisť pretavila do masového vraždenia.
Ľudstvo je, ak chce samo seba prežiť, odkázané na kultúru. Neustálym oživovaním hodnôt, ktoré sú historicky zväčša ukryté v kultúrnom odkaze a pamäti ľudstva. Nie je to len akýsi systém symbolov a metafor ako je napríklad populárne heslo „Pravda víťazí“. To nestačí. Žijeme vo svete, ktorý sa pokúšame ovládať, ale nikdy ho neporazíme. Príroda, nekonečný svet, vzdialenosti a nepolapiteľné sily nám určujú ako sa správať. Ak to pochopíme, tak sa možno zachránime. Ak nie, potom „s Pánom Bohom“, už nám naozaj nič nezostáva, len sa úprimne modliť k niekomu, ktorého nemáme šancu uvidieť, nieto spoznať. A o tom by mali byt plné námestia.
Byť proti niečomu je ľahké. Horšie je „Byť za niečo“. To si však od každého vyžaduje čin. Sme pripravení? Namiesto aktívneho života radšej väčšinu osobného času venujeme sledovaniu televízie. Čumíme do múdrych telefónov a na sociálnych sieťach hltáme nezmysly anonymných autorov. Hľadáme prácu za peniaze, kde nemusíme pracovať. K životu nám najnovšie stačí zábava a oslavy za prítomnosti celebrít. Takí sme. Takí sme boli a takí žiaľ aj budeme. Dobrovoľne odsúdení na nenávisť, ktorá sa v dôsledku obráti proti nám, spoločne na námestiach a s heslami „Dosť bolo...Fica, Babiša, Orbána, Putina, Kim Čong-una, Trumpa, Vučiča, Jána Krstiteľa, Piláta, Sokrata, Attilu, Džingischána...zabudli sme na samých seba. „Dosť bolo nás“, tu na tomto svete.
V Bratislave, 2. marca 2025
Ľubo Belák
Signály pohrebného sprievodu na Slovensku sa stávajú realitou. Demokracia dostáva na frak a my?...sa prizeráme, ako by sa nás to netýkalo. Necháme to na Ústavu, pričom aj tá je len akýmsi dohovorom, aby sme sa navzájom nepozabíjali. Právny štát je len floskula v ústach politikov, ktorí s ňou o nás, bez nás narábajú. Pravdu povediac, nepatrí im, ale nám. Je to nekonečný zápas o vlastné JA. Dnes sme na prahu zmien, pri ktorých sme odsúdení jasne vyjadriť svoj názor. Ide o veľa....o budúcnosť.
Čítať ďalej: Lebo Fico...alebo Prevrat Ústavy podľa Armagedonu
Ak si myslíte, že nasledujúci text bude o zábavnej televíznej relácii, mýlite sa. Presnejšie, tému skôr vystihuje zvolanie nášho národného hrdinu Jánošíka, ktorý sa s nami rozlúčil výkrikom: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“ Súčasnosť na Slovensku naozaj vyzerá tak, akoby každý niečo piekol, niekomu sa niečo prepieklo, alebo niekto chce niekoho upiecť. Samozrejme, že sa to týka aktualít našej politickej scény.