R.I.P. Peter Justin Topoľský
S Petrom ma zoznámil Ondrík Nepela. Neskôr sme sa dohodli na spoločnom projekte REDLINE v New Yorku. Boli to Zlaté časy práve otvorených dverí do sveta. Mnohé cesty vedú do Ríma, avšak do New Yorku bola pre mňa len jediná cesta - za Petrom "Justinom" Topoľským -
My Friend forever! Rest in Peace...
{module [281]}
Vážený pán premiér Matovič, nezvolávajte demonštráciu na 17. novembra!
„Dňa 17. novembra, Hodžovo námestie, pred prezidentským palácom, o 16. hod.“ sa nesie správa sociálnymi sieťami, sms-kami. Pre zmenu nepôjde o testovanie národa na infekčnosť Covid-19. Pôjde o test spoločnosti, ako sa dokáže vzoprieť dnešným politikom, ktorí so šarmom diktátora dokázali opäť rozhnevať ľudí. Ako sa im to podarilo?
Čítať ďalej: Vážený pán premiér Matovič, nezvolávajte demonštráciu na 17. novembra!
Pán premiér Matovič, musíte chcieť!
Zdá sa vám toto tvrdenie čudné? Aj mne. Buď niečo chcem, alebo nechcem. Ale musieť chcieť je pre mňa skôr oxymoron, ako logický výraz. Používa sa príkaz „To musíš vidieť!“, alebo „Musím vám to uznať!“, ale nemôžem chcieť, čo musím. Pán premiér, dokázali ste, že aj výraz „musíš chcieť“ sa odteraz stáva základnou výbavou slovenčiny. Ste lepší ako „veľký kombinátor“ Ostap Bender. Prečo?
Pani ministerka kultúry, netrápte sa, odíďte!
Bolo to koncom júla, keď ma situácia na Slovensku, presnejšie medzi divadelníkmi, muzikantami, tanečníkmi a ostatnými, ktorí sa venujú umeleckej práci, prinútila požiadať ministerku kultúry o osobné stretnutie. Po nejakom čase som namiesto očakávanej odpovede, kladnej alebo zápornej, dostal email od pána Sopka, ktorý sa mi predstavil ako poradca pani ministerky. Ponúkol mi osobné stretnutie. Pochopil som to. Ministerka ma ako nezaujímavú osobu alibisticky posunula svojmu pobočníkovi, aby sa nepovedalo, že je neprístupná. Bolo to po prvýkrát v mojej umeleckej praxi, keď som na moju žiadosť, smerovanú k ministrovi kultúry nedostal žiadnu priamu odpoveď od adresáta. Moja reakcia bola, ako zvyčajne, priama. Odpísal som pánovi poradcovi, že ak by to mala byť len zdvorilostná návšteva v klube pani ministerky, tak je zbytočné sa stretnúť. Po ubezpečení, že to tak nie je, sme sa stretli. Na jeho otázku, čo ma na ministerstvo privádza, som odpovedal jednou vetou: „Takmer všetko, čo by sa malo na ministerstve kultúry riešiť." Po vyše hodinovom monológu, v ktorom som prešiel od zákona o RTVS, neexistencie Literárneho domu, umeleckých fondov až po štátny zákaz umeleckej činnosti, presnejšie verejného vystupovania za prítomnosti obecenstva a kritický stav živého umenia na Slovensku, som odchádzal s ubezpečením, že všetko bude tlmočiť pani ministerke. Neviem, či jej pán poradca niečo o našom stretnutí povedal, ale nastalo dlhodobé mlčanie. Až po čase, keď sa na Facebooku rozprúdila rozhorčená diskusia o neudržateľnej situácii v umení, sa zrazu pán poradca ozval s víťazným ospravedlnením za meškanie. Neviem čo zmeškal, pretože aj tak som žiadne vyjadrenie, alebo aspoň náznak akéhokoľvek riešenia, či aspoň ďalších krokov na verejnosti nevidel ani neslýchal.
Strana 37 z 102