Lubo Belak
Mário a kúzelník odišli do Večnosti
Mário a kúzelník odišli do Večnosti
Minulý týždeň, v kriku prezidentských volieb v Čechách, potichu odišiel môj priateľ Alex Koenigsmark. Vážil som si ho nielen preto, že bol pre mňa vzorom televíznej a divadelnej dramaturgie, ale najmä pre jeho inštinkt pri hľadaní pravdy a nekompromisnosť v používaní slova.
Priateľmi sme sa nestali preto, že by sme chodili spolu do školy, alebo sme mali spoločné cesty na mape česko-slovenskej kultúry. Stretli sme sa na pôde centra P.E.N. Bolo to zvláštne stretnutie. V tom čase bývalý predseda Slovenského centra P.E.N. nepochopiteľne vystúpil proti osobnosti Václava Havla, čo mu českí priatelia a s nimi aj Alex nevedeli odpustiť. Aj napriek tomu neodmietli stretnutie v Luhačoviciach. S Alexom sme od začiatku vedeli, že stojíme na rovnakej palube názorov. Tak to bolo aj v prípade môjho postoja voči predsedovi Slovenského centra P.E.N., kde som porušil štábnu kultúru a postavil som sa proti nemu na stranu českých spisovateľov.
Sľuby, politici, kultúra a Otvorený list
Sľuby, politici, kultúra a Otvorený list
S úžasom sedím pri televíznom spravodajstve a počúvam plamenné reči našich – vašich politikov. Tie isté tváre, účesy, obleky, ale najmä reči. Čo všetko sa v predvolebnom tanci sype z úst našich známych z parlamentu. Akoby sme posledných dvadsať rokov žili v Raji. Presnejšie povedané s prísľubom cesty do Raja. Kedysi dávno nám jeden z prvých sľúbil, že si budeme môcť vybrať v ako štátoprávnom zriadení budeme chcieť žiť. Nakoniec sa nás nikto na to nespýtal a jednoducho nás roztrhli. Pamätné boli dvojnásobné platy od bicyklistu, alebo vybudovanie sociálneho štátu od fešáka zo Súmračnej ulice. To prvé skončilo fiaskom a to druhé na jachte v Monte Carle. Ušlo sa nám aj sľubov od nováčikov. Dekriminalizácia fajčenia trávy a riešenie homosexuálnych partnerstiev. Tráva sa vyfajčila, homosexuáli stratili nádej a mládežníci odtrúbili fajront celej vláde. Jednoducho zobrali hoblipilku a podrezali si konár. Bol z toho veľký rachot. Ale čo už, keď sa nesplnil ani v poradí posledný sľub prvej dámy, že reformy sa obyčajných občanov nedotknú. Dotkli sa a dnes to už aj cítime na peňaženke, v zdravotníctve, v elektrických zásuvkách, plynových kotloch a ešte kde všade, o čom ani nevieme.
Václav Havel, prepáčte nám
Václav Havel, prepáčte nám
Nie každý má súdené odísť do večnosti. Dramatikovi, Václavovi Havlovi, ale najmä morálnej autorite sa to podarilo. Použil som slovo podarilo, pretože k tomu, aby sa niekto stal symbolom ideálov spoločnosti za spravodlivosť a lásku, treba mať za sebou veľa konkrétnych činov. Nestačí si na večnosť len počkať. Večnosť je prísľubom, že človek neumiera. Ľudská podstata má šancu na večný život. Nepotrebuje telo. Potrebuje pamäť a hodnotu. To sú poslovia večnosti. Akýsi predplatený lístok tam, kam sa chce dostať každý, len jeho cena je vysoká.
Bol to práve Havel, človek prichádzajúci z divadelnej scény, ktorý ani na chvíľu nezaváhal a postavil sa otvorene na stranu bezmocných. Nebola to však bezmocnosť blízka k nevládnosti. Bola to bezmocnosť v dobe, keď nám diktovali, čo máme robiť, čo si máme myslieť, ako sa máme správať a koho si ctiť. Bezmocnosť niečo urobiť pre zmenu, pre oslobodenie sa pred samým sebou, pre zbavenie sa strachu z vlastného názoru.
Bieda kultúry, bieda Juraja Kušnierika.
Bieda kultúry, bieda Juraja Kušnierika.
To, že kultúra na Slovensku sa potáca od parlamentu k vláde je už všeobecne známy fakt. To, že časopis, ktorý si dáva do portfólia označenie kultúrny a pri tom o kultúre neraz prináša platenú inzerciu časti politického spektra je tiež už stará pesnička. O tom, že Kušnierik je žurnalista pre všetko, si mnohí už zvykli. Ale to, že existuje aj časť kultúrnej obce a nie je malá, ktorá nesúhlasí s takto interpretovaným postojom ku kultúre, vie hádam len pár extrémistov, ktorí nehltajú všetko, čo im každodenne tlač a médiá prinášajú.
Marián Bednár
Zomrel bigbíťák s veľkým B
Dnes ma zastihla smutná správa. Včera 17.2.2011 odišiel do neba ďalší priateľ, výborný muzikant a člen jednej z najúspešnejších bigbítových skupín na Slovensku - Marián Bednár (12.8.1947-17.2.2011).
V prvej polovici 60-tich rokov sa preslávil ako basgitarista a spevák skupiny THE BEATMEN. To čo v Anglicku boli Beatles, u nás znamenali The Beatmen. V skupine sa vystriedalo pár muzikantov. Ale najslávnejšie zoskupenie bolo Ursíny, Bedrik, Bednár a Petro. Ich šedou eminenciou a organizátorom bol Peter Tuscher. Dnes sa tomu hovorí manažér. Vtedy sme to nevedeli.
Sedemdesiatka
Každý má svojho anjela. Ja som ho stretol ako šesťročný v detskej nemocnici. Priviezli ma tam po autonehode s diagnózou – tragická smrť. Priletel do nemocnice, aby ma vrátil z dlhej cesty späť. Volal sa doktor Grunnert. Ďakujem mu za úžasné roky života až dodnes, keď oslavujem sedemdesiatku.
Ľubo Belák, 5. januára 1951 - 2021
(august 1957)
Dvakrát som sa narodil
(text z knihy Čierne na bielom)
Na začiatku bolo slovo. Úplne sa s týmto tvrdením stotožňujem. Podobne aj s predsavzatím "Od slov k činom", budovateľským sloganom, ktorý ma nepriamo prinútil sadnúť si ku klávesnici môjho počítača a začať so zaznamenávaním toho, čo zostalo uložené v mojej pamäti. A to vám poviem, pamäť je u mňa veľmi chúlostivé miesto, ktoré sa nachádza niekde medzi končekmi vlasov a pätami. Naozaj je to s mojou pamäťou biedne. Asi to spôsobil môj prílišný záujem celý život si vymýšľať. Dnes môžem konštatovať, že s tým vymýšľaním som mal úspech. Dokonca mi za moje výmysly zaplatili. Niekto tomu hovorí šťastie. Ja tomu hovorím materializovaná vďaka za moju prácu. Vymýšľanie je naozaj pracovná činnosť, aj keď navonok tak nevyzerá. Už ste niekedy videli človeka, ktorý si vymýšľa? Je to zvláštny stav. Vlastne také vymýšľanie navonok ani veľmi nevidieť. Človek sa dokonca pri vymýšľaní môže tváriť, že mu nič neprichádza na myseľ. Preventívne zatají stav intenzívneho vymýšľania. "Čo keby to, čo si teraz vymyslím, bol a úplná blbosť? A v tom je ukrytá podstata rozdielu medzi tými, ktorí si vymýšľajú pracovne, a tými, ktorí si vymýšľajú len tak, ako príjemný stav mysle. V mojom prípade som si vymýšľal oboma spôsobmi. Musím sa priznať, že z toho zväčša nič nebolo, ba niekedy z toho vyliezla poriadna kravina. Ale zábava to bola, je a bude neustále. Dôkazom toho je aj toto literárne cvičenie, ktoré som preventívne nazval Pamäti spamäti. Navyše mi tieto slovíčka poskytujú alibi, keď si namiesto rozpamätávania začnem vymýšľať. Som presvedčený, že mi to prepáčite. Veď čo môže byť nudnejšie ako čítať pamäti zo zápisníc schôdzí, pamätných listín a memoránd. Oveľa šťavnatejšie je vpliesť do spomienok trochu adrenalínu a kde tu povoliť uzdu snom. Preto ešte raz prosím, nebite ma, ak niektorá spomienka sa bude podobať skôr snu ako ozajstnému zážitku. Buďte si istí, že som Vás chcel v prvom rade upútať a zabaviť. Ak však i napriek tomu vo vetách nájdete niečo nezaujímavé, nezáživné, pridlhé, kostrbaté, tak s tým urýchlene skoncujte a preskočte na ďalší odstavec. Prisahám, o nič neprídete. Všetko na čo si spomeniem má svoj vlastný život anekdoty, v lepšom prípade aforizmu. Nechcem písať poviedky, aj keď sa neraz pristavím pri príbehu. Nechcem filozofovať, aj keď niekedy uletím ku hviezdam a hlavne nechcem nudiť, pretože viem aký je čas cenný.
Strana 47 z 78