Lubo Belak
Televízne grilovanie Zemana a Drahoša
Obľúbenou zábavou na spoločenských garden partys je nesporne grilovačka. Ku grilu sa prinesú dostatočne veľké a krvavé kusy mäsa a hodia sa na rozpálený rošt, ktorý tróni nad žeravým uhlím. Niečo podobné sa v posledných dňoch odohrávalo v Čechách, presnejšie v českých televíziách. Masovo sledované stupídne seriály nahradili politické debaty v priamom prenose, ktoré prilákali tisíce hladných divákov. Nešlo o málo. Obsadenie prezidentského úradu na ďalšie roky je dostatočne atraktívnym sústom pre milovníkov adrenalínových športov, aj keď sa týka politiky. A tak sa prezidentskí kandidáti, jeden ostrieľaný politik a jeden politický nováčik ocitli na televíznom grile. Tentoraz sa grilovačka odohrávala až na troch miestach. V televízii Barrandov, na Prime a v Českej televízii. Aj keď grilovanie má štandardný kuchársky postup, v podmienkach jednotlivých televízií sme boli svedkami rozdielnych receptov.
Hľadá sa generálny riaditeľ RTVS
Priznávam sa, nikdy som nebol generálnym riaditeľom verejnoprávnej televízie, či rozhlasu, aj keď som sa o tento post v 21 storočí trikrát uchádzal. V roku 2006, 2008 a 2012. Hovorí sa trikrát a dosť. Toto heslo som si vzal k srdcu a tak som svojej manželke sľúbil, že v roku 2017 sa na to vykašlem. Niežeby som nemal dostatok síl, chuti, prípadne vedomostí, či skúseností. Jednoducho som počas troch verejných vypočutí stratil dôveru, že ma niekto počúva a že to má zmysel. Na poslednom stretnutí s „odbornou“ poslaneckou porotou som končil odpoveďou na otázku jej predsedu Dušana Jariabka „čo by som v budúcnosti chcel zmeniť“, že by som zmenil zákon o voľbe generálneho riaditeľa tak, aby ho už nikdy nevolili poslanci. Dokonca som sa odvážil napísať vtedajšiemu predsedovi Národnej rady SR, Pavlovi Paškovi, vtedy ešte bezúhonnému politikovi, list, v ktorom som ho žiadal, aby prinútil „odbornú porotu“ poslancov aspoň si prečítať môj projekt.
Otvorená korešpondencia so Slovenskou televíziou
Otvorená korešpondencia so Slovenskou televíziou
(alebo, nie sú tu len Legendy Popu)
Priznám sa, nie je mi všetko jedno. Tak sa stalo aj pri otvorení obálky listu od generálnej riaditeľky Rozhlasu a televízie Slovenska – RTVS. Myslím si, možno vianočný pozdrav, alebo si nedajbože na mňa spomenuli pri 55 výročí vysielania STV. Omyl. Bolo to strohé zamietnutie môjho návrhu na realizáciu dokumentu o hudbe a hudobníkoch 80-tych rokov. Na chvíľu ma to vyviedlo z rovnováhy, ale o pár sekúnd som stál už na vlastných nohách s jasným predsavzatím, že sa musím ozvať. Príbeh môjho návrhu na televíznu reláciu bol prostý. Peci Uherčík raz prišiel za mnou s knihou Bratislavský nárez. Obsahom boli príbehy muzikantov, ktorí tvorili nezávislú rockovú scénu. Neboli a nie sú Legendami Popu. Sú to tí, ktorí nevyužívali slnko vtedajšieho politického režimu. Práve naopak, neraz sa s ním stretli v tej najkrutejšej podobe. Preto som sa podujal ako producent zrealizovať dokument o hudbe a dobe 80-tych rokov. Vzhľadom na vtedajšie možnosti vyhotovovať nahrávky a videozáznamy, materiálu nebolo veľa a tak som sa s týmto zaujímavým projektom obrátil na Slovenskú televíziu. Práve v 80-tych rokoch som v nej pôsobil ako dramaturg relácie Triangel a tak som vedel, že nejeden protagonista z 80-ych rokov sa zúčastnil nakrúcania hudobnej relácie, ktorá leží nedotknutá v archíve STV. Samozrejme, že som rátal s tým, že STV zaujme môj projekt a prevezme ho do vysielania. Moje predstavy boli mylné. Odmietnutie bolo strohé a kategorické, bez možnosti sa s niekým stretnúť, vysvetliť, prípadne upraviť projekt do predstáv dramaturgie STV. Moja komunikácia začala slušne a poctivo. Splnil som všetky náležitosti akejsi novodobej komunikácie s novým verejnoprávnym vysielateľom. Vzhľadom na závažnosť dialógu, ktorý nastal najmä s hlavným predstaviteľom terajšej STV pánom Andrejom Miklánkom, som sa rozhodol zverejniť náš dialóg, ktorý hovorí o mnohom.
Tu je doslovný sled e-mailov. Ako to už pri takejto komunikácii býva, prvé emaily sú na konci zoradených textov, preto odporúčam začať od konca.
Čítať ďalej: Otvorená korešpondencia so Slovenskou televíziou
Verejnoprávna RTVS?
Ulice sú plné hesiel o demokracii, o fašizme, liberalizme, marxizme, na saká sa lepia viacfarebné vlajočky, pripínajú odznaky. Len poniektorí si nosia bez označenia v hlave obyčajný zdravý rozum. Napriek nedostatku toho posledného je to jediná pomôcka, aby sme úplne nezblbli. Ukážkou takejto situácie je odozva „výstrelu z dela“ Ministerstva kultúry, ktoré teatrálne zverejnilo návrh nového zákona o verejnoprávnom vysielateľovi. Posledných pár rokov nesie značku RTVS – Rozhlas a televízia Slovenska. Táto značka má manažérske korene v rozhlase na Mýtnej 1 odkiaľ do funkcie generálneho riaditeľa za potlesku politickej strany OĽANO (pridali sa aj mnohí ďalší) prišiel súčasný generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj. Možno potvrdiť, že väčšinu svojho života strávil na rozhlasovej stoličke. Je pamätníkom „porevolučných“ nových čias slovenských médií, ktoré dodnes stihli napísať pestrý dobrodružný román o tom, „ako sa kalili“ médiá na Slovensku. Tých tridsaťštyri rokov bolo zväčša v znamení boja o Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas, ktoré na prvý pohľad nikomu nepatrili. Ale aj tak sme ich platili. Zakaždým, keď sa menila moc v štáte doprava, doľava, hore, či dole, vždy bol záujem víťazných politických strán len tak zadarmo „demokraticky“ obsadiť verejnoprávne médiá. Napriek nekonečným novelizáciám mediálnych zákonov neboli Slovenská televízia ani Slovenský rozhlas verejnoprávne. V prvom rade na ne nadávali občania Slovenska, ktorí ich natvrdo platili, pričom ani poriadne netušili prečo. Aj keď to bolo len pár korún / eur mesačne, nárek divákov o zbytočne vyhodených peniazoch bolo počuť všade. Politickí reprezentanti sa predháňali obsadiť stoličky v štúdiu, aby sa ako kohúti predvádzali na svojom humne pred ostatnými domácimi zvieratami. Ruku na srdce, manažment RTVS poctivo slúžili týmto politickým úchylkám. Niektorý viac, iný menej. Najpresnejšie to sformuloval už v roku 1945 George Orwell vo svojej satiricko-politickej fantasy story Zvieracia farma. Pripomeňme si časť, v ktorej po neúspešnom pokuse o znovudobytí farmy pánom Jonesom a jeho spoločníkmi v „bitke o kravín“ oznámi Snehuliak svoje plány na modernizáciu farmy výstavbou veterného mlyna. Napoleon s tým nesúhlasí a spor vyvrcholí tým, že Napoleonove psy vyženú Snehuliaka z farmy. Nič vám to nepripomína?
Mimoriadne správy – na Slovensku vysiela RTVS?
Možno ste si to ani nevšimli, ale na Slovensku máme verejnoprávne vysielanie televízie. A to už šesťdesiatosem rokov. Na rozdiel od verejnoprávneho rozhlasu, po novom rádia, ktoré začalo vysielať podstatne skôr.
Keď vonku panuje pani Zima, v teple televízneho štúdia sa s heslom „Ako ďalej, RTVS?“ usalašili naslovovzatí odborníci na médiá, generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj a poslanci NR SR Roman Michelko (poslanec za SNS), Zora Jaurová (poslankyňa za PS) a Dušan Jarjabek (poslanec za SMER-SSD). Reláciu uvádzala Marta Jančkárová, ktorá je známa nielen ako cieľ drsných anonymných vyhrážok za redakčné nezvládnutie politickej rozhlasovej relácie, v ktorej nebolo umožnené poslancovi za SMER-SD zúčastniť sa, ale aj ako moderátorka nezvládnutého rozhovoru pri príležitosti “oslavy” rozdelenia Československa na dva samostatné štáty. Každý z nich už mal skúsenosť s médiami. Či ako divák, bývalý rozhlasový pracovník, člen Výboru pre kultúru a médiá, alebo ako literát a zároveň divák verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Jeden generálny riaditeľ a traja politici. Už to vypovedá o povahe diskusie. Verejnoprávna RTVS sa akoby zázrakom prebudila a zorganizovala diskusiu o sebe, médiu, ktoré sa už dlhé desaťročia potáca medzi divákmi a politikmi. Od úplného nezáujmu verejnosti až po hromadný útok kritikov. V každom prípade ide o proces postupnej premeny kultúrnej inštitúcie na múzeum mediálnej minulosti na Slovensku. Ani spomínaná diskusia nevybočila z dávno prekonaného pohľadu na verejnoprávne médium. Vo vyjadreniach diskutujúcich sa objavovalo objavené a kládli sa otázky stokrát zodpovedané nielen vo svete, ale aj u nás. Po siahodlhom diskusnom pokri (kartová hra, pozn. autora) medzi zástupcami víťazov volieb a opozície vytvorenej generálnym riaditeľom a opozičnou poslankyňou zaznela „omračujúca“ otázka od Dušana Jariabka: Čo od tej televízie chceme, čo by mala robiť...? Odpoveďou moderátorky bola pozvánka na ďalšie televízne stretnutie: „To sa dozvieme nabudúce...“
Slovák s britským pasom
Dežo Hoffmann, slovenský fotograf, ktorý cez svoje čiernobiele fotografie objavil britskú skupinu The Beatles. Bolo to v praveku rockovej hudby, kedy sa rodili nesmrteľné melódie, nová popkultúra. Kedy už aj Elvis Presley bol pomaly nemoderný. Písali sa šesťdesiate roky, rodila sa nová renesancia ľudstva a my, bigbítová generácia, sme začali preberať zo „západu“ nielen hudbu, ale aj oblečenie, správanie, účesy a slobodu, ktorú nám zo západu posielali najmä gitarové skupiny, akými boli The Rolling Stones, The Animals, The Shadows, The Kinks, speváčka Janis Joplinová, gitarista Jimi Hendrix a mnohí ďalší, ktorých hudba žije dodnes.
Strana 48 z 78