Lubo Belak
Masaker na Novej scéne
Na začiatku bolo slovo. Tento nesporný fakt, a nemá to nič spoločné s akýmkoľvek náboženstvom, si môžete overiť najmä v hudobnom divadle. Niekedy stačí pár veršov, ako v Mačkách od Eliota a vznikne pozoruhodná koláž hudby a drámy. Takouto vďačnou predlohou muzikálových predstavení je aj Shakespeare. Jeho príbehy boli a sú lákavým prameňom drámychtivých autorov opier a muzikálov. Takými boli aj Rossini s Verdim, ktorí takmer súčasne siahli po príbehu benátskeho Maura Otella. Nevyhol sa mu ani americký rock´n´roll. Jerry Lee Lewis si v roku 1968 vyskúšal postavu Jága v inscenácii Catch My Soul, ktorú priviedol na svet producent a zároveň aj predstaviteľ Othella, Jack Good. Hra s rockovými pesničkami sa v roku 1974 dostala aj na filmové plátno. Úlohu Othella si vtedy zahral a zaspieval idol hippisákov Richie Havens.
Slobodne, len tak.....o SMEblog_u
Slobodne, len tak.....o SMEblog_u
V podstate o blogovaní nemám veľkú mienku a po skúsenosti s blogom vydavateľa „mienkotvorného“ denníka SME sa môj postoj ešte zhoršil. Poviete si, nestojí to za pár viet. Možno máte pravdu, ale nedá mi trochu sa pristaviť práve pri SMEblog_u.
Slobodne, len tak.....o SMEblog_u
Slobodne, len tak.....o SMEblog_u
V podstate o blogovaní nemám veľkú mienku a po skúsenosti s blogom vydavateľa „mienkotvorného“ denníka SME sa môj postoj ešte zhoršil. Poviete si, nestojí to za pár viet. Možno máte pravdu, ale nedá mi trochu sa pristaviť práve pri SMEblog_u.
Slobodne, len tak.....o SMEblog_u
Slobodne, len tak.....o SMEblog_u
V podstate o blogovaní nemám veľkú mienku a po skúsenosti s blogom vydavateľa „mienkotvorného“ denníka SME sa môj postoj ešte zhoršil. Poviete si, nestojí to za pár viet. Možno máte pravdu, ale nedá mi trochu sa pristaviť práve pri SMEblog_u.
Veselý spevák s motýlím hlasom
Premiéra inscenácie Bonviván na Novej scéne
Na Slovensku máme niekoľko osobností, ktoré sa stali symbolmi. Takými boli Štefánik, Jánošík, ale aj Tiso, Husák a Matovič. Táto nesúrodá zbierka symbolov charakterizuje nielen ich osobité povahy, ale aj dobu, v ktorej žili, a spoločnosť, ktorá sa im neraz obrátila chrbtom. V umení sa symbolmi stali najmä tí, na ktorých sa nedá zabudnúť. Na rozdiel od politiky nepoznám umelca, ktorý by sa preslávil svojou podpriemernosťou, netalentovanosťou, prípadne nekompetentnosťou vykonávať svoje remeslo. Króner, Machata, Filčík, Vášáryová, Duchoň, Kostolányiová, Hikysch, Ballek, Rúfus, mená na ktoré sa nezabúda. K nim bez pochybností patrí František Krištof Veselý. Jeho životný osud sa stal aj symbolom doby, v ktorej žil a pracoval.
Zomrel jeden z posledných slovenských filmárov
S každým človekom vždy niečo na tomto svete umiera. Nie preto, aby sa niečo nové narodilo, ale preto, aby sme sa prebudili a zistili, čo sme s ním stratili.
Takým je určite filmár Juraj Jakubisko. Ak som použil prívlastok jeden z posledných slovenských, nemyslel som tým, že na Slovensku už nevznikajú žiadne filmy. Je to poznanie, že film nie je iba droga, propaganda, napínavý príbeh, alebo bohapustá komédia. Film má vlastný život, bez toho, kto ho vlastní, narába s ním a používa/zneužíva ho pre osobný cieľ. Má vlastnú filmová reč, ktorá v sebe ukrýva všetko, čo by mal v sebe naveky strážiť každý človek. Je to sloboda tvorby vo všetkých jej odtieňoch. Pre filmárov, ku ktorým sa klaniam, je to najmä jej hľadanie. Jedným z posledných na Slovensku, kto ju počas svojej tvorby našiel, bol filmár Juraj. Nekompromisný tvorca, ktorý navyše doplnil filmovú reč o morálne posolstvo. To sa už dnes nenosí. Prečo? Lebo súčasný film na Slovensku je v rukách pokrytcov. Sú to tvrdé slová, ale čo už. Žijeme svet bez bariér slobody, vo virtuálnej neslobode a škrípaní zubov.
Strana 68 z 78