Často v spomienkach nadávame na socializmus minulého storočia, kedy cenzúra a strach zatvárali nielen ústa umelcom, ale celým divadlám.
Mám na to osobnú spomienku, kedy pre nežiadúcu politickú satiru divadla Tatra revue, boli začiatkom sedemdesiatych rokov všetci herci spolu s mojim otcom Michalom Belákom vyhodení na dlažbu a dvere kabaretu sa na večnosť zavreli. Socializmus sme vymenili za demokraciu, ale v slobode slova sa na javisku a televíznej obrazovke takmer nič nezmenilo. Tu sú príklady.
Demokratka Merkelová a extrémista Kotleba sa zrazu stretli. Kde? Na poli umenia, kultúry, literárneho textu. Aj keď sa osobne nepoznajú, obaja stáli a stoja pred rovnakým problémom moci. Načo sú nám politici? Odkiaľ pokiaľ by si mali prisvojovať právo na pravdu?
Vojna je tu. Kde? Veď sa nestrieľa, nehučia sirény a nemocnice nie sú plné zranených. Je to tak? Keď sa ma začiatkom roka jeden televízny redaktor pýtal, čo si želám v novom roku 2016, odpovedal som „Mier“. Vyhodilo ho to zo zabehnutých novinárskych koľajníc. Niekoľko desaťročí takto odpovedali len missky, ktoré odrapotali naučenú vetičku „Chcem svetový mier“. Dnes je táto odpoveď vyjadrením obavy, že v našom svete, myslím tom pozemskom, nie je niečo v poriadku. Od druhej svetovej vojny sa toho zmenilo veľa. Prišli nové technológie, hudba sa hrá na počítačoch a celý život môžete prežiť vo virtuálnej realite, kde je všetko len „akoby“, aj smrť. Jedna z kulturologických teórií hovorí, že každá kultúra sa vyvíjala a vyvíja v cykloch, akýchsi špirálach.....až zanikne. Dnes sme v našej kultúrnej špirále na mieste, kde sme boli v roku 1938. Akoby sa všetko vrátilo späť......len herecké obsadenie, kostýmy a názov hry sa zmenili. Bombové útoky v divadlách, na letiskách a v kaviarňach, militantný džihád, hackerské útoky na digitálne informačné supermarkety a kvitnúci extrémizmus a radikalizmus. To je moderná vojna dvadsiateho prvého storočia.
Čítať ďalej: Vojna, extrémizmus, radikalizmus, zradcovia, blbá nálada a horiaca zápalka
Pár myšlienok o predsedovi Slovenskej národnej strany a jeho svätej ministerskej trojica v koaličnej vláde.
Určite mi dáte za pravdu, že súčasná slovenská politická scéna má gule. Viem, je to výraz na hrane kultúry prejavu, ale nič iné mi nenapadlo pri čítaní vyjadrenia Miroslava Beblavého, ktorý s pokojom Angličana poprosil pána premiéra a šéfa parlamentu, aby zvážili poverenie Petra Plavčana viesť Ministerstvo školstva. Podľa Beblavého ide o známu firmu z fungovania Študentského pôžičkového fondu v polovici prvej desiatky rokov dvadsiateho prvého storočia. Na rozdiel od pána veľkého konšpirátora Igora Matoviča, ktorý obviňuje kohokoľvek, kdekoľvek bez faktov, len na základe anonymov a klebiet, Beblavý otvára Pandorinu skrinku až po zvážení skutkovej podstaty nálezu.
Asi nie som jediným, kto čítal článok v Literárních novinách Jána Čarnogurského „Spojme sa s Ruskom“ . Priznám sa, po prečítaní článku mi po chrbte prebehli zimomriavky. Zazneli v ňom názory, ktoré so sebou prináša súčasný európsky extrémizmus, je jedno, či je pravý alebo ľavý. Spoločným menovateľom je strata pamäti. Nečakal by som to od rozhľadeného, históriou poučeného bývalého premiéra Slovenskej republiky. Viem o jeho rusofilstve a nič proti tomu nemám. Aj ja sa neraz pozriem na východ, keď hľadám kultúrne kotvy našej súčasnosti. Aj napriek našej (slovenskej) geografickej polohe, patríme viac na východ ako na západ. Nie je to len jazyk, ale aj história ale najmä ilúzia, že Slovania raz prinesú svetu novú, lepšiu kvalitu.
A sme o krok ďalej. Ktorým Smerom? Na kompase sú vyznačené štyri strany – východ, západ, sever a juh. V slovenskej politike však ani netušíme, kde je sever. Dnes sa nám to pokúšal ukázať slovenský parlament.
Musím uznať, že scenár prvej schôdze bol napísaný skúsenou rukou zaprášenou 23 rokmi politikov, ktorí nás mali v hrsti. Hmmmm.... vlastne na nás kašľali, aj keď nás, občanov, voličov mali vo svojich prejavoch plné ústa. Na prvé zasadnutie parlamentu prišli všetci. Nikto nemohol chýbať. Na to, aby sa zvolení mandátnici mohli postaviť za parlamentnú katedru a predniesť svoj prejav museli podľa zákona zložiť sľub. Zatiaľ to bol sľub, ktorý sa dá vo všeobecnosti splniť. Horšie to bude so sľubmi o zmenách k lepšiemu v živote ľudí.
K názvu ma inšpiroval blog Vladimíra Janova (14.3.2016 - Hazardér Banáš... ) Nie preto, že si našiel obeť svojho monológu, ale argumenty, ktoré používa, aby interpretoval text Jozefa Banáša (9.3.2016 - Kotlebu volili... )
Slovenčina, podobne ako aj všetky ostatné jazyky, má základný problém – interpretáciu. Nie je novinkou, že syntax textu ešte nevypovedá o obsahu textu. Stane sa ním až po denotácii u toho, komu je konotovaný text určený. Ľudovo povedané jeden text neraz vnímajú dvaja čitatelia odlišne. Chýba im interpretácia, kedy sa text mení na zrozumiteľný obsah. Neraz na to čitateľ potrebuje dostatok vedomostí, znalostí, ale aj ochotu rozumieť autorovi. Čo to má spoločné s Vladimírom Janovom? Veľa. Janov Banášovmu textu nerozumel, alebo nechcel rozumieť. Je na vine mladosť, alebo tvrdohlavosť?