O slobode slova v roku 2020. Zmenilo sa niečo?
Rozpálené Slovensko pomaly pripomína rímske Koloseum s gladiátorskými hrami. Ruleta, ktorú rozkrútili politici sa už nedá nazývať politickou súťažou. Obeťou a zároveň rukojemníkom ich krutých hier je verejnosť. Vo svojich vyjadreniach sa dostali za hranicu svojho územia, a tým je parlament. Pomaly už nie je miesto, kde netrčí aspoň slama z niektorej politickej strany. Dostali sa aj do ponuky detských rozprávok na internete. Čo ponúkajú? SLOVÁ.
Z histórie sme si zobrali ponaučenie, že vojny sa vedú so zbraňou v ruke. Či už je to puška, samopal, delo, alebo atómová bomba, vždy išlo o nástroj zabíjania. A to takého, kedy na bojisku zostávajú mŕtvi a ranení. Všade je veľa krvi a náreku. Nepripustíme si, že rovnako nebezpečnou a neraz i nebezpečnejšou zbraňou je SLOVO. Skúsený vojak slova vie trafiť priamo do duše. Aj napriek tomu, že je neviditeľná, zraniteľná a určite aj zakrvácaná. Jej zranenie však nevedie k smrti, ako je to s telom. Prejavuje sa strachom, neistotou, nedôverou. Navyše priamy zásah slovom nevyvoláva fyzickú bolesť. Možno ho skôr prirovnať jedu, ktorý účinkuje postupne.
Ľudia, ktorí so slovom pracovali sa spamätali a začali sa o slovo a jeho slobodu obávať. Literárne osobnosti, akými boli Karel Čapek, G. B. Shaw, H. G. Wells, A. Moravia, A. Műller v roku 1924 vytvorili združenie spisovateľov so značkou PEN (Poets, Esseists and Novelists) . Táto medzinárodná organizácia, ktorá pretrvala až podnes, si vytýčila chrániť slobodu slova, či prejavu. V ich výzve sa hovorí: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.“ Nešlo však o bezbrehú ochranu akéhokoľvek vyjadrenia. Zároveň sa vo výzve objavila aj podmienka „...zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť... v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných...“ V tých časoch právny pojem „ochrana ľudských práv“ neexistoval. Až v roku 1948 na pôde OSN Valné zhromaždenie schválilo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv pre všetky zúčastnené krajiny. Rezolúcia nebola právne záväzná a vtedajšie Československo sa hlasovania zdržalo. Neskôr, aj na Slovensku , sa ľudské práva dostali do národných ústav. Potiaľ história. A čo súčasnosť?
Výzva členov Slovenského centra PEN
Výzva členov Slovenského centra PEN
za slobodu slova a právo na informácie
Sme svedkami doby, keď eskalujú emócie a zdravé vnímanie sveta sa dostáva do vážnej krízy. Svet sa v novom tisícročí zmenil. Stal sa zložitejším, plný hrozieb a stúpajúceho napätia.
Keď koncom osemdesiatych rokov padla železná opona, všetci sme žili v očakávaní pozitívnych zmien. Verili sme, že sa ľudstvu podarí vyriešiť konflikty, ktoré hatili úsilie o porozumenie a vzájomnú spoluprácu krajín, národov, národností, ale i jednotlivcov. V roku 1948 Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov prijalo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, v ktorej významnú úlohu zohrávala a dúfajme, že zohráva dodnes - sloboda slova. Tak ako má človek právo na život, právo vyvinúť úsilie na základe politických a hospodárskych práv, má aj nezastupiteľné sociálne a kultúrne práva.
Dnes sme však na rozličných úrovniach čoraz častejšie svedkami porušovania týchto základných práv, ktoré priamo, ale aj nepriamo ovplyvňujú kvalitu nášho života.
Preto vyzývame politikov, politické strany a významné názorové skupiny, aby sa zasadili za uplatňovania práva na slobodu prejavu, ktorá je podmienkou riešenia konfliktov negatívne ovplyvňujúcich kvalitu spoločenského, rodinného i osobného života.
Zároveň vyzývame, aby politické špičky energickejšie presadzovali uplatňovanie Charty základných práv Európskej únie podľa článku 11 o Slobode prejavu a práva na informácie, ktorý jasne deklaroval odhodlanie európskych štátov uplatňovať vo svojich krajinách právo na dôstojnosť, slobodu, rovnosť, solidaritu, spravodlivosť a občianske právo na spravovanie vecí verejných.
Signatári výzvy protestujú proti svojvoľnému zasahovaniu štátnych inštitúcií do slobody slova, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou občianskych práv, zakotvených aj v Ústave Slovenskej republiky.
Jedine uplatňovanie zákonov môže vyviesť našu spoločnosť z krízy, ktorá už nie je len ekonomická, ale prerastá aj do spoločenskej a politickej oblasti, čo navyše neprispieva k mierovej koexistencii v Európe a následne aj na celom svete.
Signatári výzvy:
Ľubomír Belák - hudobník
Pavol Dinka - spisovateľ
Anton Hykisch - spisovateľ
Ivan Popovič - výtvarník
Milan Richter – básnik
Alexander Halvoník - literárny kritik
Ladislav Volko - publicista
Etela Farkašová - spisovateľka
Ján Tazberík - básnik
Rádio TWIST 30
Rádio TWIST 30
Boli sme pri tom.
V roku 1993 ožilo rádio môjho priateľa Andyho Hryca. Kedysi sme tomuto médiu hovorili rozhlas.
Pre nás to bol vtedy zázrak, že sa na Slovensku môže narodiť rádio s vlastným názorom.
Akosi sme si zvykli, že médiá boli sväté a nám zostávalo len držať ústa (huby) a tváriť sa, že sme za niečo proti niečomu.
Rádio Twist otvorilo dvere slobodnému slovu a to mu už v histórii slovenských médií zostane naveky.
Odvtedy uplynulo tridsať rokov a sme tam, kde sme nechceli byť.
Opäť máme médiá, ktoré chrlia propagandu, navyše v nezrozumiteľnom jazyku nenávisti.
Opäť máme držať huby (ústa), pretože nemáme nárok na slobodu slova.
Opäť sme na začiatku.
(video)
{module [303]}
(video)
Redline s Teréziou Pekárikovou
Zomrela speváčka zo SKLA
Koncom minulého roka som netušil, že Terézia bola zdravotne na mizine. Ešte z nemocnice mi poslala hlasovú správu. Potešila sa môjmu CD Slová. Žili sme paralelné životy. Ona, kedysi hviezda francúzskych šansónov, ktoré spievala na nerozoznanie od Mireille Mathieu, sa v sedemdesiatych rokoch pristavila aj v mojej kapele. Vždy som si potrpel na dobré, ale aj pekné speváčky. Terka sa po čase začala venovať sklu. Presnejšie dizajnu zo skla. A bola úspešná. Neuveriteľne pracovitá, húževnatá, neodbytná. V sklenených vázach si nosila svoj sen o speváckej kariére až do konca. Tak trochu z toho sna odovzdala aj svojej dcére. Naše cesty sa začiatkom nového tisícročia spojili pri nakrúcaní televízneho dokumentu v USA. Presnejšie v Los Angeles. REDLINE 2000/2001 - spomienka na chvíle, kedy sme nielen pracovali, ale aj spievali, zabávali sa a vítali Nový rok na brehu Tichého oceánu. Tak Ticho na nemocničnej posteli odišla Terézia Pekáriková - speváčka zo SKLA. Spomínam...
(video)
{module [301]}
Strana 21 z 102