Budmerický kaštieľ patrí umeniu – nie privatizérom!
Výzva slovenskej kultúrnej obce
Budmerický kaštieľ patrí umeniu – nie privatizérom!
Dnes sme si nebezpečne zvykli na slovo privatizácia. Iste, štát sa ukázal ako zlý vlastník a správca spoločného. Je to tak aj v kultúre? Ťažko presne ukázať prstom kde a ako. Je tu však jeden príklad úcty k zverenému majetku. Je to Budmerický kaštieľ, známy ako miesto, kde vznikala slovenská literatúra, scenáre pre film a navštevovali ho významné osobnosti. Zrazu sa stal pre súčasnú moc tento kultúrny ostrov, kam nevstúpila noha nových žralokov, nepohodlný. Veď prečo by mal tento architektonický skvost patriť len hŕstke pisálkov a necelebít /poznámka - celebrity podľa vzoru bulvárnych denníkov/. A tak sa noví slovenskí kulturisti, teda tí ktorí s kultúrou majú spoločnú len moc riadiť ju, rozhodli zrušiť užívanie kaštieľa Litrárnym fondom a dať ho potichu niekomu z politických investorov.
Našťastie sa kultúrna obec ozvala. Výzva, ktorá je zverejnená na stránkach portálu Slovenského PEN je určená všetkým, ktorí to so slovenskou kultúrou myslia úprimne. Ide o jednoznačný postoj proti praktikám vlády a ministrov SR. Preto aj ja prostredníctvom mojej stránky Vás žiadam podporiť túto ušľachtilú vec a pripojiť svoj hlas k výzve. Stojí to za to, a pri tom nejde o peniaze.
Ľubo Belák
signatár výzvy
Oslava No.60
Oslava No.60
Stretnutie s priateľmi 19.1.2011
Klub slovenských spisovateľov
Preniesol som sa do veku, kedy každé stretnutie s priateľmi začína byť skôr oslavou ako obyčajným posedením. Také bolo aj to včerajšie. Moja pozvánka do Klubu slovenských spisovateľov sa dostala do správnych rúk.
Priznanie šesťdesiatnika
Priznanie
Priznávam sa! - Aj keď mi to trvalo šesťdesiat rokov. Moje priznanie prichádza v pravý čas. Za mnou je už dosť rokov a predo mnou jasná budúcnosť s pevným cieľom. Takže nemám ani po priznaní čo stratiť.
Bol som bezcharakterný egoista s patologickými zmenami altruizmu. Pre tých menej oboznámených s pojmami, altruista nemá nič spoločné s egoistom. Táto moja schizofrénia pochádza z prežitých rokov v socializme s ľudskou aj neľudskou tvárou, kde si každý musel navodiť stav schizofrénie, aby to niekam dotiahol. Mne sa podarilo môj egoizmus doviesť až k neopodstatnenému altruizmu, ktorý je navyše doplnený o nepríjemný vírus vnímania reality, takej aká je – holá.
Také bolo PKO na Vajnorskej
Už som si zvykol, že najviac ľudí chodí do supermarketov a na diskotéky. Kultúrne podujatia, ktoré majú navyše aj zmysel navštevujú zatúlaní oportunisti dnešného spôsobu života propagovaného sloganom "Buď cool a in". Takouto zmysluplnou kultúrnou udalosťou bol krst knihy môjho priateľa Juraja Šeba, autora spomienky na Park kultúry a Oddychu v Bratislave. Knihu nežne nazval "Také bolo PKO". Vydalo ju vydavateľstvo Marenčin PT. Je akousi apoteózou úsilia občanov Bratislavy, ktorí si nemyslia to, č
o si myslia developeri, renomovaní historici a inžinieri-architekti. Títo občania - spomienkoví domorodci si myslia, a patrím k nim aj ja, že zbúrať PKO je nezmysel. Navyše keď nám už majitelia búracieho povolenia ukázali, čoho sú na nábreží Dunaja schopní. Preto som tak trochu s obavou išiel na zvukovú skúšku do Kultúrneho domu na Vajnorskej ulici, kde Jozef zorganizoval koncert pre PKO. O účinkujúcich som obavy nemal. Bál som sa, aby sála nebola len ozvenou hudby bez divákov. Našťastie som sa VEĽMI, ale naozaj veľmi mýlil.
Strana 99 z 102