(film o Dežovi Hoffmannovi)

„Dežo Hoffmann bol outsider, nebol súčasťou systému“. Takto sa o slovenskom fotografovi vyjadril britský historik Keith Lowe. Práve o ňom vznikol v spolupráci dvoch Patrikov filmový dokument Dežo Hoffmann – fotograf Beatles. Producenta a spoluautora námetu Patrika Pašša a režiséra a scenáristu Patrika Lančariča.

Už sme si zvykli, že žijeme v schizofrenickom svete plnom nezmyslov a výmyslov. Neraz sa prichytíte, že robíte veci, ktoré vôbec nechcete robiť a hovoríte, čo nechcete hovoriť. V našej civilizácii to nie je nič nezvyčajné. Tak sme si, či tak nám nastavili náš svet. Sú však osobnosti, ktoré sa obdivuhodne vymykali akémukoľvek pokusu ovplyvňovať ich osobnú slobodu. Takými boli napríklad Milan Lasica a Julo Satinský. Neboli však v histórii Slovenska osamelí. Takým bol aj Dežo Hoffmann.

Čítať ďalej: Génius v tieni outsidera

Aby neprišlo k omylu, sloveso “kaliť” v názve článku nie je odvodené od množstva vypitého alkoholu, ale od spôsobu výroby ocele. Napriek tomu tento termín pri voľbe nového generálneho riaditeľa používam v oboch významoch. Prečo? Jednoducho preto, lebo tieto voľby pripomínajú skôr bezuzdné štrnganie straníckych pohárov a nie seriózny záujem o skvalitnenie verejnej služby v telerozhlase.

Tak, ako sme si, žiaľ, už zvykli pri akýchkoľvek voľbách, voľba šéfa televízie a rozhlasu verejnoprávnych médií je historicky ukážkou parlamentného ukájania sa mocou. Aspoň raz napnúť svaly a ukázať ostatným, čo dokáže víťazstvo vo voľbách. Pokiaľ v minulom storočí do roku 1989 to bolo „jednomyseľné“ rozhodnutie komunistov, po takzvanej Nežnej revolúcii sa duch dnešnej „demokracie“ votrel aj do voľby generálneho riaditeľa RTVS. Tak, ako nová nedemokratická “demokracia” aj slobodné (neslobodné) voľby v rukách “demokraticky” zvolených poslancov, sú len fraškou, na čele ktorej opäť stojí hŕstka (ne)demokraticky vládnucich amatérov.

Čítať ďalej: Ako sa kalí generálny riaditeľ RTVS

Jedným z najčastejšie spomínaných slov v politike je nesporne termín DEMOKRACIA. Iste, kto by nevedel, čo to je. Vláda ľudu. Stačia nám dve slová, aby sme vedeli, o čom hovoríme? Už samotný termín “ľud” nás privedie k dileme. Sú to ľudia, občania, pracujúci, naši, vaši, ich, všetky ľudské bytosti čo žijú na zemi? Ak by sme všetky pochybnosti zahodili, tak podľa zjednodušeného výkladu slova DEMOKRACIA je to spôsob odovzdania moci skupinke ľudí na určité obdobie. Akej moci? Nad kým? Má vôbec ľudstvo, národ, etnikum niečo rukolapné, čo odovzdáva? Pamätné výkriky študentov na Národní tříde  v roku 1989 „máme holé ruce“, asi najlepšie vystihujú tú bezmocnosť moci väčšiny. Pán Machiavelli, ktorý žil na prelome pätnásteho a šestnásteho storočia nám ponúka vysvetlenie, o akú moc ide. Je to akási premena človeka na vládcu. V demokracii by to mala byť súťaž tých najlepších, ktorí sa uchádzajú o dôveru väčšiny. Teda prevzatie moci podlieha spôsobu, ako tú moc získať. Max Weber, nemecký sociológ, to zaklincoval upresnením, že rozhodujúcim prostriedkom získania moci je násilie. Hmmm, žeby sa ľud mal pobiť o moc? Túto pochybnosť doplnil podmienkou legality. Spočíva v dôvere v zákonnosť stanovených poriadkov a v právo tých, ktorí sú na ich základe povolaní vykonávať moc. Ak by sme mali chirurgicky rozpitvať termín „moc ľudu“, nestačila by nám ani kniha o veľkosti Starého zákona.

Čítať ďalej: Demokracia? Vojna?...pokrytectvo

Čítaj ďalej... ROZHOVOR: Ľubo Belák sedemdesiatku osláviť nestihol, ale veselo bloguje a pracuje ďalej

Dušan zomrel. Poviete si „Čo už len je na tom zvláštne?“. Každý raz zomrie. Smrť je nedočkavá partnerka, ktorá je vždy poruke. Potiaľto sú všetky príbehy rovnaké.

Dušan Bol a už Nie je. Bodka.

Môj príbeh o priateľovi sa vlastne odohral až potom, keď nešťastnou náhodou počas večernej jazdy na bicykli spadol do Šúrskeho kanála a zomrel. Bol pri tom sám, len s priateľkou Smrť. Tá bola k nemu milostivá a nedovolila telu, aby trpelo. Sú všelijaké vysvetlenia, čo sa deje po smrti. Mnohí smrteľníci veria na to, že duša každého ide do očistca a odtiaľ podľa zásluh putuje do Neba alebo do Pekla. Aj tu sa nájdu optimisti, že Peklo je fajn, pretože sa až príliš podobá pozemskému živou. Až nato, že sa nebožtíkovia varia v kotloch. Naopak Nebo ponúka slastný odpočinok, žiaľ bez nerestí pozemského života. Ťažko si vybrať. Našťastie o tom nerozhodujú ľudia. Ani tí, ktorí si zatiaľ naživo užívajú slastné neresti pozemského života. Takí sme a asi aj zostaneme.

Čítať ďalej: Dušanov pohreb

Verejná poprava totality

Mladé dievča z portálu Aktuality.sk ma požiadalo o pár spomienok na nezabudnuteľnú Bratislavskú lýru 1989. Tu je celý článok

Fanúšikovia ju nosili na rukách, komunistickým pohlavárom narobila hlboké vrásky. Joan Baez v priamom prenose štátnej televízie podporila disidentov a pozvala na pódium zakázaného pesničkára, ktorému vypli zvuk. Autentické spomienky účinkujúcich, ľudí zo zákulisia aj priamych účastníkov malej hudobnej revolúcie, ktorá pred 30 rokmi prevalcovala ČSSR.

Čítať ďalej: Verejná poprava totality

Pôvodné odpovede na otázky

Petržalské noviny

Aký bol dôvod, že sa sa stali súčasťou dokumentu o Lýre? Myslím tým, či bolo pre Vás príjemné vrátiť sa takýmto spôsobom do tých čias, prípadne ste mali pocit, že k tomu treba niečo dopovedať pre súčasných divákov....

1. Keď človeku pribúdajú roky, a ide to stále rýchlejšie, rád sa vracia späť do minulosti a vyberá si zážitky, ktoré sa hlbšie zaryli do pamäti. Aj festival Bratislavská Lýra patril k tým, ktorý vo mne kriesi spomienky nielen na hudbu, ktorú som hrával, ale najmä na tváre priateľov, hudobníkov, spevákov, ale aj úradníkov, zvukárov, či osvetľovačov. V tých časoch kraľovali speváci a speváčky. Kocianová, Vondráčková, Duchoň, neskôr skupiny Modus, Elán.....slovenská hudba žila naplno.

Čítať ďalej: Petržalské noviny - rozhovor

Čítať ďalej: Rozhovor pre Parlamentné listy