Posledný autobus ide ďalej....
(odpoveď riaditeľovi Audiovizuálneho fondu Martinovi Šmatlákovi na jeho email)
Vážený pán Šmatlák,
ďakujem za odpoveď na môj email. Som rád, že ste v nej na pravú mieru uviedli podiel AVF na financovaní projektu Posledný autobus.
Pri príprave môjho blogu som vychádzal z informácii na Vašej web stránke
http://registracia.avf.sk/formular_statistiky.php?x_id=608
Tam figuruje projekt v podprograme 1.3.4. - Produkcia animovaných kinematografických diel.
1531/2011-4/2.1.1). (http://registracia.avf.sk/formular_statistiky.php?x_krok=1&x_id=1716).
Chcem podčiarknuť, že mi nejde o samotnú výšku dotácií, tie sú pre slovenských tvorcov neustále pod hranicou reality. Ani o fakt, že žiadatelia boli a možno aj dnes sú presvedčení, že ich žiadosti boli podané riadne, aj keď ide o iný druh spracovania filmovej poviedky a nie o animovanú tvorbu. Ani nespochybňujem výšku požadovaných finančných prostriedkov na krátkometrážny hraný štylizovaný film. Navyše sú mi mladí tvorcovia sympatickí a ich práca sa mi páči. Mojou snahou je pomenovať veci správnym menom. A v prípade, že ide o podozrenie z netransparentného úmyslu, požadovať o vysvetlenie. Možno sú moje blogy emotívnejšie a expresívnejšie, ale to je už môj literárny štýl, aký pri tomto type internetovej literatúry používam. Som presvedčený, že moje texty nie sú odistenou zbraňou, ale skôr povzbudzujúcim prostriedkom zakríknutých, naštvaných a skeptických čitateľov a možno aj žiadateľov o štátny príspevok na animovanú tvorbu.
Posledný autobus ide ďalej....
(odpoveď riaditeľovi Audiovizuálneho fondu Martinovi Šmatlákovi na jeho email)
Vážený pán Šmatlák,
ďakujem za odpoveď na môj email. Som rád, že ste v nej na pravú mieru uviedli podiel AVF na financovaní projektu Posledný autobus.
Pri príprave môjho blogu som vychádzal z informácii na Vašej web stránke
http://registracia.avf.sk/formular_statistiky.php?x_id=608
Tam figuruje projekt v podprograme 1.3.4. - Produkcia animovaných kinematografických diel.
1531/2011-4/2.1.1). (http://registracia.avf.sk/formular_statistiky.php?x_krok=1&x_id=1716).
Chcem podčiarknuť, že mi nejde o samotnú výšku dotácií, tie sú pre slovenských tvorcov neustále pod hranicou reality. Ani o fakt, že žiadatelia boli a možno aj dnes sú presvedčení, že ich žiadosti boli podané riadne, aj keď ide o iný druh spracovania filmovej poviedky a nie o animovanú tvorbu. Ani nespochybňujem výšku požadovaných finančných prostriedkov na krátkometrážny hraný štylizovaný film. Navyše sú mi mladí tvorcovia sympatickí a ich práca sa mi páči. Mojou snahou je pomenovať veci správnym menom. A v prípade, že ide o podozrenie z netransparentného úmyslu, požadovať o vysvetlenie. Možno sú moje blogy emotívnejšie a expresívnejšie, ale to je už môj literárny štýl, aký pri tomto type internetovej literatúry používam. Som presvedčený, že moje texty nie sú odistenou zbraňou, ale skôr povzbudzujúcim prostriedkom zakríknutých, naštvaných a skeptických čitateľov a možno aj žiadateľov o štátny príspevok na animovanú tvorbu.
Posledný autobus - odpoved Martina Šmatlá na môju žiadosť
From: Lubo Belák [mailto:
Sent: Saturday, April 14, 2012 7:10 PM
To: Natália Bošelová
Subject: pre p. Kolevsku
Vážená pani predsedníčka Rady audiovizuálneho fondu pani Kolevská,
posielam Vám môj zverejnený text, ktorý som publikoval dňa 14.4.2012. Obsahom otvoreného listu adresovaného tvorcovi animovaného filmu Ivanovi Popovičovi, je rad otázok, ktoré rozvírili hladinu medzi filmovými tvorcami a producentmi po zhliadnutí výsledného diela Posledný autobus.
Preto sa obraciam na Vás so žiadosťou o odborné stanovisko k rozhodnutiu Rady audiovizuálneho fondu, zaradiť dielo Posledný autobus do programu 1.3 ako animovaný film.
Autorka výzvy generálnej riaditeľke - Magda Kmeťková
Otvorený list – výzva
Vážený pán minister minister kultúry,
vážený pán predseda výboru NR pre kultúru a média,
vážená pani generálna riaditeľka RTVS,
vážený pán predseda Rady RTVS,
vážení priatelia slovenskej verejnoprávnej televízie, ktorí to s autorskou, námetovou a projektovou spoluprácou s verejnoprávnou televíziou myslíme skutočne seriózne, transparentne a systémovo v dlhodobehších horizontoch, nielen cez optiku aktuálne prebiehajúcej ekonomickej fúzie RTVS.
Priznám sa, podobne ako
pánovi Ľubovi Belákovi v “Otvorenej korešpondencii s STV”,
či ako Asociácii nezávislých producentov, ktorí v novembri 2011 žiadali riaditeľku RTVS o väčšiu transparentnosť pri výbere koprodukčných projektov
i ako režisérovi Jurajovi Nvotovi, ktorý na prelome rokov 2011 a 2012 protestoval pred ministerstvom kultúry proti neštandartnému prerozdeľovaniu finančných prostriedkov v RTVS zo zmluvy so štátom v roku 2011 z obavy, aby financie zo zmluvy pre rok 2012, určené aj na spoluprácu s nezávislými filmármi, opäť nenávratne nepohltil moloch bermudského trojuholníka momentálne fúzujúceho ekonomického systému RTVS,
či ako ďalším bezmenným,
ani mne nie je všetko, čo sa deje v RTVS – STV ohľadne hľadania námetov, projektov, objednávkových zakáziek, vývoja programu, programových formátov a autorskej, či projektovej spolupráce s externými tvorcami, jedno.
Odišiel televízny džezmen
Bobby Novan bol pre mňa človekom, ktorého som od prvého momentu poznal ako televizáka. Píšem to v minulom čase, pretože Bobby Novan odišiel do televízie večnosti, kam sa nedostane každý. Musí si odrobiť tu na zemi stovky relácií. Spoznal som ho ešte ako muzikant v štúdiu Československej televízie v Bratislave. Bol hudobník, takže aj jeho televízna tvorba bola úzko spätá s hudbou rôznych žánrov. Ale jeho srdcovka boli Džezové dni v Bratislave. Tu sme, ja ako hudobný režisér pre sálu a on ako režisér pre televíziu spoločne strávili nejeden ročník.
Bigbítová skúška
15.december sa nezadržateľne blíži. Preto začalo aj intenzívne skúšobné obdobie Ľuba Beláka s Peci Uherčíkom a skupinou Grapefruit Death. Tentoraz sa rozhodli spoločne zahrať pár skladieb Ľuba Beláka z jeho CD Bigbíťák. Súčasťou krátkeho spoločného vystúpenia bude aj svetová premiéra skladby Kúpil som si..., kde si Ľubo Belák zaspomína na V klub. Ďalšou bonusovkou je aj historický song Povedz mi otec. Zaznie v bigbítovej verzii. Čoskoro sa s pesničkami a hudobníkmi stretneme v kultúrnom dome na Vajnorskej ulici, kde nebudú chýbať aj ostatní slovenskí a českí bigbíťáci pod taktovkou promotéra Juraja Šeba.
Keď odchádza priateľ
Spomienka na Paľka Horečného, kameramana a priateľa
Keď odchádza priateľ
horko je na duši
Pri odchode plakať
chlapom sa nesluší
Verše úryvku textu z mojej piesne tentoraz posielam za ozajstným priateľom a spoluhráčom pri hre zvanom život, Paľom Horečným. Pred týždňom som sa chystal na návštevu do nemocnice, kde ležal. Musel som odcestovať do zahraničia. Hovoril som si, pôjdem budúci týždeň. Už nepôjdem. Paľo je mŕtvy. Nie je to fráza, ani blbý fór. Je to nezvratný fakt, že človek, s ktorým som prežil časť života, je na večnosť preč. Spojila nás televízia a hudba.
Ivete Radičovej
Milá Ivetka,
Dávno som ti nepísal, ale to neznamená, že som si ťa nevšímal. Viem, že po mojich predchádzajúcich výčitkách premiérke Slovenskej republiky ochladlo priateľstvo s tebou. S tým nič neurobím. Z mojej strany sa nič nezmenilo. Priateľstvo sa dá zablokovať, ale nedá sa vygumovať. U mňa to neprichádza ani do úvahy.
Preto som včerajšok presedel pri televízore a čakal. Čakal som na premiérku, ktorá, zdá sa, konečne prestala mávať zmluvami, nevyjadrovať sa k čudným prenájmom a podľa situácie zachovávať tvár úspešného politika v pohode s neúprimným úsmevom. To všetko sa včera stratilo. Videl som ženu, ktorú poznám, zamyslenú, rozčarovanú, trochu urazenú, ale šarmantnú a rozhodnú. Takú ťa poznám. Keď som ťa deň predtým videl v kruhu novinárov s očami pripravenými na slzy, chcelo sa mi byť pri tebe a trochu ťa potešiť. Čím? Mojim priznaním, že ti opäť dôverujem. Verím v tvoj úprimný záujem o rozumné a čestné riešenie, ktoré si vyžaduje najmä morálny postoj k situácii, do ktorej sme sa nechtiac a bez viny dostali my, občania Slovenska. Nie politici a úradníci, ktorí žiaľ rozhodujú za nás bez nás.
Spomienka na priateľa
Včera, stredu 5.októbra, sa stretli priatelia Mila Pavelku, aby si zaspomínali na človeka, ktorý žil svoj život nielen pre seba ale aj pre svojich blízkych. Aj preto mu aspoň takto oplatili jeho úsmevy, dobé slovo a jeho hudbu, ktorú rozdával rád a plným priehrštím. Nebolo to sentimentálne spomínanie, aj keď sa v očiach nejedného objavili slzy. Dúfam, že tam niekde medzi nimi bol aj Milo, pretože človek sa z tohto sveta len tak nevyparí. Tradične sa hovorí o odchode do večnosti. Pri týchto slovách sa mnohí zahľadia do neba a predstavujú si to nekonečno niekde ďaleko, mimo územia ľudských pohľadov. Pritom si neuvedomujú, že to naše, ľudské nekonečno je v nás, v našich srdciach, spomienkach a príbehoch. Preto si uctime pamiatku na Mila ako jeho odchod do každého z nás a tá bude živá dovtedy, kým si to nekonečno budeme v sebe každý deň pripomínať. Tak to bolo včera, dnes a určite to bude aj zajtra.
Ľubo Belák
Foto: Peter Procházka
6.10.2011