Krst generácie
Človek je taký starý, ako sa cíti. Nie je to nové tvrdenie a ani som si ho nevymyslel. Je to skúsenosť, na ktorej sa dá v každom veku postaviť akákoľvek blízka alebo vzdialená perspektíva. Jednoducho v každom veku je ešte stále na čosi čakať, niečo získať, niečo urobiť. Takýmto impulzom bol aj vznik najmladšieho hudobného CD jednej z najstarších bigbítových skupín n a Slovensku THE BUTTONS. Iste, v skupine už nie sú všetci z pôvodného obsadenia. Duch doby, kedy skupina hrala a generácia, ktorá túto hudbu počúvala však prežil všetky revolúcie, obsadenia, krízy a zemetrasenia. Generácia 60-károv sa stretla na mieste bývalého vysokoškolského klubu v Bratislave V-klubu, aby oslávila svoje – naše prežitie a dostatok chuti niečo urobiť. Stretli sa tam dokonca aj viaceré generácie. Deti véčkarskych rodičov, ktoré sú dnes už takmer v strednom veku a ako sa hovorí, tvrdia hudbu dnešnej doby.
Vernisáž u priateľa
Nie každému sa podarí mať priateľa, na ktorého vernisáž si môžem pozvať kohokoľvek a popýšiť sa jeho prácou. Ja som mal šťastie. Raz som stretol Ivana Popoviča a už nikdy sa ma nezbavil. Od prvého stretnutia u mňa v štúdiu prešlo veľa rokov. Neboli to roky o ničom. Vždy išlo o niečo. V prvom rade to bola radosť z tvorby. Prizval ma k spolupráci na viacerých jeho projektoch animovaných príbehov. Tým najvýznamnejším a dá sa povedať stálym je projekt Mať tak o koliesko viac. Animovaný seriál o tých, ktorí nelenili a niečo pre tento svet priniesli.
3x a dosť
17.8. 2011 sa uskutočnilo podujatie Slovenského centra P.E.N. Predstavenie s výstižným titulom patrilo trom jubilantom. Prekladateľke a spisovateľke Vladimíre Komorovskej, hereckej dive Milke Zimlovej a mne, ktorý si rád spolu s divákmi zaspomína na všetko, na čo si v mojom veku ešte spomeniem. Našťastie zatiaľ je toho dosť.
Čo sme na pódiu U červeného raka robili? Tu sú slová Vlaďky Komorovskej:
Mailom som dostal text, pod ktorým bol podpísaný Milan Lasica.
/M.Lasica: "Radosť vládnuť tomuto národu"./Národ? Či?/Realita súčasnosti ..../
Priznám sa na chvíľu som nepochyboval o pravosti, aj keď sa mi obsah a štýl, ktorým bol napísaný akosi nezhodoval s človekom, ktorého poznám. Ako zvyčajne som ho dostal od priateľa, ktorému dôverujem a on ho dostal tiež od niekoho známeho. Toto reťazenie dôvery cez internet je nebezpečné. Vie spustiť lavínu nekontrolovateľnej psychózy bez triezvej úvahy.
Moje pochybnosti sa potvrdili. Na moj mail Milan stručne odpovedal......Je to podvrh.
Boh nás ochraňuj od takýchto reťazí. Máme ich v živote dosť.
Prepáčte, pán Lasica. Za všetkých podvedených sa Vám ospravedlňujem.
Keď kádruje Ľuba Lesná
Portál JeToTak.sk
23.05.2011
Michal Havran ml.
Kedy, kde a kto sa môže k čomu vyjadrovať? Existuje poradovník vo verejnej diskusii? Fabriková cvikačka na názory ?
Môže sa architekt vyjadriť k zdravotníctvu, alebo hudobník k premiérke? Podľa pani Ľuby Lesnej, ktorá sa, po kompilovaní predvolebných novín KDH, začala venovať z pozície analytičky Úradu vlády blogovaniu, to také jednoduché nebude.
Ak má napríklad Ľubo Belák pocit, že ako volič, občan a priateľ Ivety Radičovej môže verejne povedať, čo si myslí o jej zlyhaniach, nemal by zabúdať, že podľa Lesnej jeho kádrový posudok, nespĺňa predpoklady na takúto riskantnú činnosť. Belák totiž v minulosti neodsúdil vraždu Remiáša, ruskú inváziu, nástup komunizmu, Mníchovskú dohodu, defenestráciu pražských mešťanov a Hanibalov prechod Alpami. Jeho morálny profil na to, aby verejne apeloval na nami platenú úradníčku Radičovú, je nulový.
Milá Ivetka,
Po zverejnení listu som očakával, že zareaguješ a začneš konať. Stalo sa.
Milá Ivetka,
Dovoľ, aby som ťa tak familiárne oslovil, aj keď si moja, vlastne naša premiérka vlády. Dovoľujem si to z viacerých dôvodov. Ten prvý a najhlavnejší je ten, že Stanko Radič, tvoj nebohý manžel bol môj priateľ, ktorého som si veľmi ctil nielen ako humoristu, ale aj ako človeka, ktorý mal na veci vždy vecný a správny názor a aj keď sa zúčastňoval na politickom živote, nijako nezľavil zo svojej ľudskosti, ale najmä čestnosti. Ďalším dôvodom je môj vzťah k tebe nielen ako šarmantnej žene, u ktorej som obdivoval a obdivujem jej ženskosť, ale aj ako rozumnej a tiež čestnej partnerke môjho priateľa.
Už som si zvykol, že najviac ľudí chodí do supermarketov a na diskotéky. Kultúrne podujatia, ktoré majú navyše aj zmysel navštevujú zatúlaní oportunisti dnešného spôsobu života propagovaného sloganom "Buď cool a in". Takouto zmysluplnou kultúrnou udalosťou bol krst knihy môjho priateľa Juraja Šeba, autora spomienky na Park kultúry a Oddychu v Bratislave. Knihu nežne nazval "Také bolo PKO". Vydalo ju vydavateľstvo Marenčin PT. Je akousi apoteózou úsilia občanov Bratislavy, ktorí si nemyslia to, č
o si myslia developeri, renomovaní historici a inžinieri-architekti. Títo občania - spomienkoví domorodci si myslia, a patrím k nim aj ja, že zbúrať PKO je nezmysel. Navyše keď nám už majitelia búracieho povolenia ukázali, čoho sú na nábreží Dunaja schopní. Preto som tak trochu s obavou išiel na zvukovú skúšku do Kultúrneho domu na Vajnorskej ulici, kde Jozef zorganizoval koncert pre PKO. O účinkujúcich som obavy nemal. Bál som sa, aby sála nebola len ozvenou hudby bez divákov. Našťastie som sa VEĽMI, ale naozaj veľmi mýlil.
Minulý týždeň som sa po čase stretol s priateľmi z minulého storočia. Naš bigbítové srdcia sa opäť rozbúchali, pretože sme sa stretli na krste maxisingla skupiny, ktora v šesťdesiatych rokoch patrila ku špičke rockových skupín na Slovensku. Bol to akýsi náš Rolling Stones. Na ich koncertoch sa naživo odohrávalo to, čo možno vidieť v dokumentoch o Beatles. Fanúškovia boli v tranze a dievčatká šaleli. Dnes sa členovia skupiny stretávajú už len na spoločných oslavách. Takouto bolo vydanie štvorpesničkového CD, akému sme kedysi hovorili maxisingel. Pod titulom THE BUTTONS sa skrývajú štyri skladby.